Arkham Advertiser 10/1935

14.10.2010, 18:15, Pridal Macko

Obloha bola šedá, počasie sychravé a ulice ešte stále prázdne. Na ulici sa nepohol ani padnutý lístok zo stromu. Bolo úplné bezvetrie. Bolo ticho. Hrobové ticho, ako predzvesť niečoho zlého. Predzvesť blížiacej sa tragédie. Rozhodol som sa, že si cestu domov z vydavateľstva skrátim po pobreží. Morská voda bola nezvyčajne tmavá, takmer čierna v nádhernom kontraste ku sivo-bielej hmle nad ňou. Hlavou mi vírilo tisíce myšlienok. Mal som toľko otázok, ale nebolo toho, kto by mi ich zodpovedal. A k tomu ten strach a vzrušenie. Akoby zrazu všetky pocity prepukli naraz. Od prvého stretnutia v lesoch som bol rozhodnutý hľadať odpovede a teraz som si uvedomil, že tu ich všetky nájdem. Na chvíľku som sa zastavil, aby som si utriasol myšlienky. V tejto vode prebýva predsa ON. A ON má moc. Pomaly som sa dotkol vody. Doteraz nehybná hladina sa rozvírila a začala obklopovať moje nohy, čím ďalej, tým vyššie. Akoby ma prijímala medzi seba. Už som nemal pochybnosti. Už som nemal strach. Bolo to jasné, nad slnko jasnejšie ako čokoľvek iné. Musím vojsť do vody. Musím ísť za ním. Len tak dostanem odpovede na všetky moje otázky... Pomaly som si začal uvedomovať že som dobrých 30 metrov od brehu, voda bola naozaj chladná. Bola úplne mrazivá. Stál som na kamenistom podloží a voda mi siahala takmer po krk. Celý oblečený a bez zjavného dôvodu. Dostal som panický strach. Čo v tej vode do pekla robím? Otočil som sa, že sa vrátim na breh. Niečo ma strhlo pod vodu. Nevedel som sa dostať nad hladinu. Musela byť niekde tu, veď len teraz som sa ponoril. Plával som najrýchlejšie ako sa dá, ale hladina sa akosi nepribližovala. Vzdal som to. Toto boli asi moje posledné myšlienky. Pochopil som, že som jeho ďalšou obeťou. Zlo ovláda Arkham, ale teraz som videl, že zlo ovláda aj mňa. Potreboval som sa nadýchnuť. Až teraz si človek uvedomí, aký krásny je pocit, keď sa môže nadýchnuť z plných pľúc. A my týmito krásami pohŕdame, akoby to bola úplná samozrejmosť. V posledných pár kŕčoch som sa zatrepotal a naposledy zabojoval o život. Hneď pod svojím telom som ucítil pevnú zem z veľkých oblých kameňov. Stačí sa iba prevrátiť na chrbát. Konečne som sa mohol nadýchnuť. Takmer som sa rozplakal, tá beznádej zo včerajšieho večera sa vrátila späť. Keď som sa posadil, uvidel som, ako sedím v plytkej vode na brehu mora. Skľučujúco studené šaty sa mi lepili na telo. Mám pocit že vážili aspoň tonu. Až teraz som si uvedomil, že na krku mi visí jeden z mojich najlepších fotoaparátov. A ja ho teraz musím zahodiť. Je úplne zničený, rovnako ako ja.

Doma som konal rýchlo. Prezliekol som sa do teplých šiat, vzal jeden zo starších fotoaparátov, zo stodoly dvojranovku a aj jednu starú, zaprášenú lampu pochádzajúcu z orientu. Dostal som ju od jedného potulného čudáka a teraz som mal zvláštny pocit, že sa mi bude hodiť. Ľudia celé roky nachádzali vo svojich domovoch množstvo starých vecí, ktoré patrili akoby nikomu. Nikto, dokonca ani profesor Walters, alebo profesor Armitage, nevedel odhadnúť, k čomu mnohé z tých vecí mali slúžiť. Vždy to zviedli na umenie. A umenie je to posledné, čo človeka zaujíma v čase veľkej hospodárskej krízy. Okrem jedného. Oliver Thomas, človek nižšej postavy s belavými vlasmi, plešinou a zlovestným pohľadom bol majiteľ podivného obchodíku neďaleko vydavateľstva. On bol jediný, koho tieto predmety zaujímali a bol aj jediný, kto bol ochotný za tieto predmety zaplatiť. Akoby vedel viac ako ostatný. A presne tam viedli moje prvé kroky.

Obchodík bol postavený zo starej drevenej búdky pre robotníkov, ktorí pracovali v neďalekom prístave. Drevo, z ktorého bol obchod vyrobený, bolo v značne zlom stave, zničené drsným prímorským počasím a soľou. Po stenách sa tiahla zmes morských rias a machu. V miestach kde mali byť okná boli nepravidelne popribíjané dosky, z ktorých niektoré boli polámané. Akoby to robil niekto narýchlo a provizórne. Okná však neboli povybíjané, práve naopak, a až na silnú vrstvu špiny boli celkom zachovalé. Keď som vstúpil do vnútra, hneď som ucítil zatuchnutý vzduch. Bolo tu prítmie, ktoré narúšalo iba svetlo predierajúce sa cez zabednené okná. Bolo mi jasné, že tu pán Thomas nemáva veľa návštevníkov. Dnes tu však bolo akosi plno. Zaujal ma nádherný meč s rukoväťou vykladanou rubínmi, ktorý visel vľavo nad skrinkou s knihami. Pod mečom bola zlatá plaketa, do ktorej bol vygravírovaný nápis Sword of Glory. Práve pri ňom stál vysoký muž. Bol to Hank Samson, farmár z neďalekého prímorského mestečka Innsmouth. Hanka som nestretával príliš často, ľudia však o ňom hovorievali, že je človek, ktorý najprv koná, potom sa pýta. Celkom ma prekvapilo, že som ho tam videl. Boli tam však aj ďalší. Za pultom, na druhej strane stál zhrbený muž nižšej postavy, s lysinou a bielymi vlasmi po bokoch. Mal oblečené obnosené hnedé sako s čiernou kravatou a sivou košeľou, ktorá bola kedysi biela. Bol to Oliver Thomas a práve sa rozprával s Monterey Jackom. Starý priateľ Monty. Stretnutie s Hankom a Montym u pána Thomasa nebolo náhodné. Tak ako ja, sa aj oni snažili zistiť čo sa tu deje. Dohodli sme sa, že do toho pôjdeme spolu. Hankovi som dal svoju dvojranovku a zopár nábojov. Taktiež som mu dal starú zaprášenú lampu, veď mu možno dobre poslúži. Skôr ako som mu stihol čokoľvek ďalšie povedať, už bol preč. S Montym som sa dohodol, že ak sa veci zhoršia, stretneme sa na námestí, pár metrov od tohto obchodu. Po tom Monty odišiel za Hankom. Zostal som. Dúfal som že presvedčím pána Thomasa, aby nám predal meč, čo mu visí na stene, ale jeho zlovestný pohľad a jemný škodoradostný úsmev predznamenali môj prichádzajúci neúspech. Po pár hodinách vyjednávania som pána Thomasa nakoniec zlomil. Ale stálo ma to veľmi veľa. O peniaze ani tak nešlo, ale čas bol teraz drahocenný.

Počasie vonku sa nijako nezlepšovalo. Dážď a zatiahnutá obloha nepridávali nádej, že sa tieto dni môžu skončiť šťastne. Moje ďalšie kroky viedli do lesov, kde som mal nepríjemný včerajší zážitok. Les bol naďalej pochmúrny tak ako včera. Mal som pocit, že cesta lesom trvala večnosť. Zmysli som mal vybičované na maximum. Sledoval som každý pohyb, počúval každý zvuk. Najviac ma vydesili chvíle keď som videl nad hlavami lietať veľké vtáky. Rozpätie krídel mali ohromné a pomaly krúžili nad Arkhamom, ako supy keď striehnu na svoju obeť. Ale to neboli vtáky. Boli to jazdci. Temné postavy v sutanách zo včerajšej noci. Sedeli na chrbtoch zvláštnych stvorení pripomínajúcich čierne draky. Nezbadali ma a tak som sa nakoniec dostal na miesto, kde ma včera napadli. Bolo to presne to miesto, ale teraz tu nebol nikto. Bolo tu ticho. Počul som len kvapky dopadajúce na lístie stromov a zvláštny hvízdavý zvuk, ktorý však prichádzal z veľkej diaľky. Ale predsa tam bolo ešte niečo. Pár metrov odtiaľ presvitalo cez stromy silné svetlo. Bola to brána. Brána do inej dimenzie. A ja som cez túto bránu musel prejsť.

Položivý photo: Darrel Simmons

Bol to zvláštny pocit, ale keď som sa konečne dostal na druhú stranu začal som chápať všetkým tým divným veciam. Ocitol som sa na akomsi rázcestí. Jedna cesta viedla do neba po svetlom zaliatych schodoch, druhá cesta viedla do temnoty. Svetlo je vždy prijateľnejšie, ale nie teraz. Tu to nie je ako na Zemi. Zdanlivo najlepšia možnosť nemusí byť tá najlepšia. Zariskoval som. Vybral som si cestu do temnoty. Po krátkom blúdení v tmavých tuneloch som prišiel na otvorené priestranstvo. Už z diaľky som videl mnoho postáv. Boli to tie isté postavy zo včera. Ale bez svojich vodcov. Bez jazdcov v sutanách. Boli to položivé polomŕtvé bytosti. Niektorý boli oblečený do starých večerných šiat iný iba do akýchsi útržkov látky a handier. Mali doráňané celé telo. Ich rany mokvali. Miestami im chýbali celé kusy mäsa. Na moje prekvapenie boli veľmi rýchli, nie ako tí z predošlej noci. Skôr ako som sa stihol otočiť ma obkľúčili. Bol som pripravený na boj. Nechcel som už viac utekať. Vlastne som ani nemal takú možnosť. Mal som ale šťastie. Vôbec ma nechceli napadnúť. Boli priateľský. Ukázali mi cestu von a dokonca mi pomohli pochopiť ako zatvoriť bránu. Ocitol som sa znova v lesoch pred bránou.

Nadšený tým, že som splnil misiu som sa vydal späť do Arkhamu. V duchu som si prechádzal každú chvíľu strávenú v inom svete a cítil som vnútorné uspokojenie, že som zachránil svet. Zavrel som bránu a tým som odvrátil nebezpečenstvo. Cesta do Arkhamu sa mierne zvažuje a približne míľu pred ním sa vám rozprestrie Arkham ako na dlani. Mnoho mladých párov sem často chodieva. Západ slnka je odtiaľto najkrajší. Slnko sa zrkadlí od morskej hladiny z neďalekého prístavu, strechy domov Arkhamu vyzerajú ako namaľované a medzi nimi dominuje budova Miskatonic University so svojou pokrokovou architektúrou. Ale dnes nie. Predostrel sa mi hrozivý pohľad na celú skazu. Nad Arkhamom lietalo snáď zo desať jazdcov na svojich drakoch, po uliciach sa špacírovali zástupy podivných ľudí a z mora sa vynáral ON. Praveký boh hrôzy. Ten, čo ma dnes ráno volal do svojho sídla. Ten, čo chcel moju dušu.

Pred obchodom pána Thomasa som uvidel Hanka s Montym. Snažili sa zo všetkých síl prežiť prichádzajúci dav položivých. Posledný boj sa práve začal. Utekal som zo všetkých síl a dobehol som práve včas. Hodil som Hankovi svoj meč, ktorý som kúpil od pána Thomasa. Zodvihol som zo zeme pohodenú guľovnicu. Monty ešte stále sekal tie tvory, pomaly sa plížiace ulicami. Vtedy sa pred nami zjavil. Definitívne sa vynoril z vody, odhodlaný ovládnuť celý svet a zničiť každého, kto sa vzoprie jeho vôli. Mal oblečený béžový habit, hlavu mu zakrývala veľká kapucňa a na krku mu visel mystický amulet. V jednej ruke držal obrovskú čarovnú palicu a tou druhou rukou sa nás snažil prekliať. Hank to však vôbec nerešpektoval. Okamžite do neho sekol mečom. Bol ako zmyslov zbavený, ale možnosti boli jasné. Buď on, alebo my a s nami celý svet. Snažil som sa vystreliť, ale v guľovnici mi došli náboje. Odhodil som zbraň na zem a snažil sa niečo vymyslieť so starou olejovou lampou. Šúchal som ju, trel, dokonca aj hodil o zem. Odrazu zafungovala. Z lampy sa uvoľnil ružovo-strieborný oblak prachu, ktorý sa začal obopínať okolo prastarého boha, ktorý stelesňoval všetko zlo Zeme. Monty držal v rukách svoju tajomnú dýku. Raz mi o nej rozprával ako ju našiel pri vykopávkach v tele akejsi hrozivej múmie.  Monty ju do neho hodil. Tá dýka ho zložila k zemi a Hank mu zabodol meč rovno do srdca. Bolo po všetkom. Boj sa skončil. Ale až príliš ľahko. Mali sme len šťastie, alebo sa to ešte neskončilo?

 

Darrell Simmons                

Pred pridaním komentáru sa musíte prihlásiť

Komentáre

sa3xxx
15.10.2010, 11:05
parada :) len dodam, ze je to zalozene na hrani tohoto scenaria :)
sidon
14.10.2010, 21:37
paráda, ľúbivé :)