Arkham Advertiser 27/9/1935

27.09.2010, 21:01, Pridal Macko

William Shakespeare, anglický spisovateľ a dramatik raz vyhlásil: "Dúfam v žití, ale som pripravený zomrieť." Po nedávnych udalostiach v Arkhame, urobím všetko preto aby som vypátral, čo sa tu deje a ak to znamená, že pri tom zomriem, tak nech sa tak stane.

Nedeľa 26. septembra, podvečer. Teplé letné dni už dávno pominuli. Je zima. Nepríjemná vlhkosť zachádza až pod kožu. V šere a cez hustý dážď vidím sotva na dvadsať metrov. Vetrom zvírené žlté lístie pripomína zhrbené postavy niekde v diaľke. Ich pohyb je pravidelný a predvídateľný, akoby tancovali, ale stále je na nich niečo desivé. Možno k tomu prispievajú neďaleké stromy, ohýbajúce sa pod náporom vetra. Možno k tomu prispieva šum lístia, chvíľami akoby sa ku mne prihováral, šepkal hlasom starca. A možno je tento strach umocňovaný len mojou fantáziou. Celé toto pochmúrne divadlo dotvára hluk rozbesnenej vody v neďalekej rieke Miskatonic.

Vraciam sa zo stretnutia s pánom Jackom (Monterey Jack - Archeológ). Požiadal ma aby som pre neho urobil niekoľko fotografií sošky, ktorú práve vykopal v neďalekom Dunwichy. Dunwich je malou dedinkou v kopcoch, s vlastnou zlovestnou atmosférou a vlastným tajomným životom. Riedko roztrúsené domy bez výnimky pôsobia starým, špinavým a schátralým dojmom. Tamojší ľudia sú zamĺkli a nevľúdni, až má pútnik dojem, že sa tu stretáva so zakázanými vecami, s ktorými je lepšie si nič nezačínať. Som naozaj rád, že som už odtiaľ mohol odísť.

Na ceste do Arkhamu som už niečo vyše dvadsať minút. Z klobúku mi voda steká v nepretržitých tenkých prúdoch, pripomínajúcich zopár hrubších priesvitných vlasov. Voda sa mi pomaly dostáva pod môj kožený kabát a zima začína byť čoraz neznesiteľnejšou. Opäť som sa ponoril do svojich myšlienok. Tú sošku som už predsa niekde videl. Profesor Harvey Walters o nej prednášal na Miskatonic University. Keby som si tak vedel spomenúť, čo o nej hovoril... Medzitým šero vystriedala tma. Dážď neustával a vietor ešte zosilnel. Svetlá Arkhamu už boli na dohľad. Už som bol takmer doma. Ešte sa nakrátko zastaviť vo vydavateľstve a potom už len domov na zaslúžený odpočinok.

Z myšlienok ma vytrhlo až neuveriteľne ohlušujúce ticho. Vietor zrazu ustal a aj dážď akoby dopadal na zem tichšie. V hlbokej tme som zazrel nejaké tiene. Tajne som dúfal, že to bude opäť zvírené lístie, ktoré som mal možnosť pozorovať ešte za šera, ale dobre som vedel, že tento krát je to len mojím želaním. Rýchlo som uvažoval, kto by to mohol byť. Možno Sheldon a jeho gang, o ktorom sa v poslednej dobe tak veľa hovorí. Sledoval som každý pohyb, počúval som každý zvuk. Uvidel som tmavú postavu. Nie, boli to postavy a blížili sa ku mne. Pomaly, ale rázne. Môj tep sa zrýchlil. Začínal som cítiť panický strach. Nedokázal som to kontrolovať. Dobre som si uvedomoval, že sa musím pohnúť, vyvarovať sa nebezpečiu, ale stál som tam ako prikovaný. Moje nohy boli meravé ako z kameňa. Cítil som zlo. Z Arkhamu sa ozval šialený brechot psov. Vedel som, že už je zle, že už mi ani modlitby nepomôžu. Začul som mocný priam hromový hlas ako zvolal niekoľko viet v jazyku, aký som do tej chvíle nikdy nepočul. Oblohu preťal silný blesk. Zreteľne som videl stáť okolo mňa aspoň päť postáv v čiernych sutanách s kapucňou stiahnutou veľmi nízko do oblastí očí. V okolí však boli aj iné postavy. Ďaleko čudesnejšie, ako týchto pár. Niekoľko z nich vyzerali ako ľudia. Ich šaty boli roztrhané až tak veľmi, že z nich zostalo len pár prúžkov látky. Mali hlboké, mokvavé rany. Vo vzduchu, napriek dažďu, bol cítiť silný hnilobný zápach. Miestami som dokonca zazrel niekoľko kostí vytŕčajúcich z rán. Bolo ich tam veľa, desivo veľa. Z tohto hrozivého pohľadu ma vytrhla až tma, ktorá sa znova rozprestrela všade okolo nás. Chcel som ujsť, ale nedokázal som. Pár sekúnd po blesku sa ozval hrom. Tak silný, že som mal pocit, že mi roztrhne ušné bubienky. Zrazu som sa zrútil k zemi. Už som necítil zimu, už som necítil dážď, už som cítil iba beznádej, ktorá sa prelievala celým mojím telom.

Keď som sa znova dostal k sebe, cítil som teplo a pohodlie. Otvoril som oči. Ležal som v jednej z mnohých postelí v St. Mary Hospital. Neviem ako som sa sem dostal a ani neviem, kto ma prezliekol do suchých šiat. Moje veci boli starostlivo poukladané na stoličke vedľa mojej postele. Ležal som vo veľkej miestnosti. Postele boli naskladané jedna vedľa druhej s malou uličkou pre stoličku alebo skrinku, tak aby sa sem zmestilo čo možno najviac ľudí. Ale nebol tu nikto. Bol som tu sám. Jediné svetlo, ktoré osvetľovalo miestnosť bolo z krbu uprostred nej. Boli približne štyri hodiny ráno. Za oknom stále tma a dážď. Po mojom nočnom zážitku však nezostalo ani stopy. A tak som sa rozhodol nestrácať čas. Obliekol som sa do mojich ešte stále vlhkých šiat a rozhodol sa pobrať kade ľahšie. Na chodbách nemocnice som sa snažil nájsť niekoho, komu by som poďakoval za záchranu, ale všade bolo prázdno. Akoby sa po ľuďoch zľahla zem. Dostal som sa na ulicu bez toho aby som stretol čo len jediný náznak života. Vedel som, že musím konať a tak som sa vydal cestou do vydavateľstva, aby som stihol ešte rannú tlač. Predpokladám, že to čo sa stalo mne, nie je ojedinelé. A vy sa o tom musíte dozvedieť. Prídem na to, čo sa tu deje. A vy budete prvý, koho budem informovať. Buďte opatrný a držte mi palce. Tak ako som citátom začal, tak aj skončím. "Najmenej sa boja tí, ktorých život má najväčšiu cenu" Immaunel Kant

Darrell Simmons               

Pred pridaním komentáru sa musíte prihlásiť

Komentáre

sa3xxx
28.09.2010, 14:24
parada :)