Arkham Advertiser 28/10/1935

28.10.2010, 11:27, Pridal Macko

Nechcem pôsobiť neskromne, ale kto si myslel, že po záchrane sveta sa stanem hrdinom, sa veľmi mýlil. Situácia bola úplne iná a podstatne desivejšia ako som pôvodne predpokladal. Mesto Arkham zasiahla vlna nepokojov. Po uliciach sa už tretí deň valí dav demonštrujúcich ľudí. Zničené okná, horiace autá, hluk, neporiadok. Demonštrácie prerástli v anarchiu, nepokoje v reálny boj o život. Rozmach kriminality nebol v Arkhame nikdy tak značný. Obchodníci pozatvárali a doslova zabarikádovali svoje obchody. Dokonca aj Oliver Thomas si svoj obchodík obohnal ostnatým drôtom. Krádežiam sa nevyhli ani bežný ľudia. Dokonca aj ja som bol okradnutý o svoje cennosti. Vtedy som si povedal, že stačilo. Raz večer, cestou domov z vydavateľstva som sa vydal cestou okolo policajnej stanice. Mal som v úmysle vyzvať tunajšie bezpečnostné zložky, aby sa chopili svojej práce. Cestou cez Downtown som pochopil, že situácia je ešte horšia ako sa zdalo. Okolo bolo množstvo ľudí skandujúcich rôzne nepublikovateľné heslá. Dav sa pomaly presúval smerom k jedinej banke v Arkhame.

Vzduch bol naplnený nervozitou. Odrazu ma niekto zrazil k zemi. Bol to chlap, mal drahý oblek, vyleštené topánky, na prvý pohľad slušný človek. Ale v očiach mal prázdno. Choval sa ako zmyslov zbavený, bol šialený, úplný maniak. Okamžite sa na mňa vrhol. Kolenom mi tlačil na hrudník a rukami sa snažil podriapať moju tvár. Ako tak som sa dokázal kryť rukami, ale v mojej značne nevýhodnej pozícií som nemal veľa možností, ako sa mu brániť. Nakoniec sa mi ho podarilo nohou zo seba striasť a pritlačiť k zemi. Karta sa obrátila. Kolenom som mu tlačil na krk. Dochádzal mu kyslík. Neďaleko ležala požiarnická sekera. Možno patrila jemu, možno ju tu len náhodou stratili niektoré z hasičských zložiek zasahujúcich pri početných výjazdoch. Bola len tak tak na dosah ruky. S ťažkosťami som ju zodvihol. Poriskom sekery som toho chlapíka dva krát udrel do tváre. Krv vystrekla na všetky strany. Vyzeral, že má dosť. Vstal som, oprášil svoje špinavé a mierne krvavé šaty a pobral sa na policajnú stanicu. Ten chlap ma však napadol znovu! Skončil mi na chrbát a rukami sa mi ovinul okolo krku. Cítil som ako sa snaží zatiahnuť slučku. Cítil som, ako sa ma snaží zadusiť. V boku som ucítil ostrú bolesť. Prehol som sa dopredu a on cezo mňa prepadol. Neváhal som. S veľkým náprahom som do neho zarazil sekeru. A potom znova, a znova a znova. Krv lietala vzduchom. Kosti sa lámali a celé kusiská mäsa sa odlupovali od kosti. Bol som nadopovaný adrenalínom, srdce mi bilo ako o závod. Šialenstvo posadlo už aj mňa. Bál som sa, či sa nestane maniak aj zo mňa.

Dav ešte väčšmi zbesnel. Uvidel som ako mladý policajt Tommy Muldoon strieľa na obludné monštrum. Bolo hrôzostrašné, bez jasných tvarov s výnimkou dlhých chápadiel, farby, ktorú moj môzog nedokázal vnímať. Celé pozostávalo z nejakých protoplazmických bublín. Bolo väčšie ako celá súprava metra. Vydávalo slabé, zelenkavé svetlo a napodiv bolo veľmi tiché. Desivo tiché. Nepokojný dav bol zrazu najmenším problémom. Tommy ho však, na svoje vlastné prekvapenie, po pár ranách z guľovnice zložil. Tvor sa doslova poskladal k zemi. A ja som ho nasledoval. Ochabol som v kolenách. Tommy ma zachytil aby som sa nezrútil k zemi úplne. Zatmilo sa mi pred očami.

Prebral som sa v nemocnici. Už zas. Cítil som ostrú bolesť, vystupujúcu z môjho boku. Obväz pokrýval väčšinu môjho tela. Bol som slabý a strnulý, ale nemohol som tu zostať. Túto situáciu som pred pár dňami zažil a je tu znovu. Som možno jediný, kto vie, čo sa tu naozaj deje. Musel som odísť. Vstal som dúfajúc, že nájdem doktora. Na chodbe som stretal iba množstvo pacientov. Nemocnica bola plná. Všetci tí pacienti mali belavú, ovisnutú kožu. Pôsobili divne, desivo. U niektorých boli vidieť aj fialové opuchy a nastupujúcu gangrénu. Ignorovali ma, ale bolo ich stále viac a viac. Obyčajnou svojou prítomnosťou ma zatlačili do rohu. Čoraz viac a viac ma obklopovali. Potreboval som priestor, vzduch. Toto bolo veľa aj na mňa. Začínal som blúzniť. Začínal som vidieť veci, ktoré sa nestali. Prekrúcal som skutočnosť. Čo je skutočná pravda, keď nemôžem veriť vlastným zmyslom? Potreboval som odbornú pomoc. Potreboval som lekára. Lekára, ktorý lieči myseľ. Lekára akého môžem nájsť iba v Arkham Asylum. V liečebni si ma nechali na deň pozorovania. Dali mi dokonca aj nejaké lieky a aj pomerne slušnú izbu. Mal som šťastie, bol som tam sám.

Bol večer,  asi pol desiatej, ležal som v posteli. Hľadel som do sivého stropu, pokresleného zažltnutými fľakmi od vlhkosti a plesní. Ich tvar bol nádherný, jemne kruhový, ale stále jemne náhodný. Pripomínal plamienky tancujúce v kamennom krbe na chate neďaleko Dunwichu. Pri dlhšom pohľade som mal pocit, že sa začínali hýbať. Pomaly sa presúvali z miesta na miesto. Začali vytvárať tvary, pravidelné, strašideľne známe. Myslím že tam bola nejaká postava. Áno, rozpoznal som tvár. Bola to tvár toho muža. Toho maniaka, čo ma napadol v Downtowne. Strhol som sa. Asi to bola len nočná mora. Potreboval som vodu. V liečebni pacienti nemajú  vodu na izbách. Smaltové umývadlá sú veľmi tvrdé, a tak je nebezpečné ich montovať priamo na izby. Musel som prejsť celou chodbou, na prízemie, okolo príjmu až k najbližším sprchám. Chodba bola tmavá a slabo osvetlená. Po oboch stranách ju lemovali početné dvere vedúce do jednotlivých izbietkam. Ticho bolo prerývané tichými vzlykmi a tlmenými hlasmi, vychádzajúcimi z jednotlivých izieb. Kamenné múry tieto zvuky ešte väčšmi zosilňovali. Často počujete hlasy priamo za svojim chrbtom, hlboký dych priamo na ramene, alebo škrekľavý smiech hneď za rohom, pritom to bola len vaša fantázia. Alebo som v to aspoň dúfal. No to čo som videl na prízemí nebol žiaden prízrak. Za pootvorenými dverami som videl muža. Doktora, v bielom plášti. Bol to ten istý, čo mi predpisoval lieky. Bolo ich tam viac. Traja. Stáli okolo nejakého muža. Bol nahý a uväznený v okovách. Stonal od bolesti. Prosil, aby prestali, prosil o pomoc. Musel som konať. Rozum mi velil stoj, ale bolo neskoro...

Lekár ležal na zemi a z hlavy sa mu valila krv. Ďalší ležal opretý o kamennú stenu a posledný bol zamotaný do reťazí. Boli nehybní. Snažil som sa pomôcť tomu mužovi. Bol nevládny. Keď som uvoľnil reťaze, zrútil sa k zemi. Hľadel na mňa svojimi tmavo hnedými očami, ale bolo v nich prázdno. Snažil som sa mu pomôcť, ale nemohol som. Nebol čas. Vonku som začul Tommyho krik. Bol v obkľúčení nejakých netvorov, a nad ním sa týčil ďalšie obrovské monštrum. Vyzeralo ako hmyz. Malo množstvo očí. Hľadelo snáď na všetky strany a čo je horšie, hľadelo snáď aj priamo do duše. Akoby vedelo, čo si myslím, akoby poznalo moje myšlienky. Z tela mu vyrážali kĺbovité hmyzie nohy a množstvo malých chápadiel v podobe červovitých výbežkov. Nebol tam však sám. Len pár metrov od neho stál Michael McGlen, gangster pôsobiaci v našom meste, vo svojom typickom klobúku, tmavom plášti a Tommy Gunom z roku 1928 s veľkým bubnovým zásobníkom. Mladý policajt Tommy Muldon sa ho snažil zavrieť od svojho nástupu do služby a dnes stáli bok po boku v boji o holý život. Ironické. Tommy bol však k tomu tvorovi až príliš blízko. Chápadlá sa ovinuli okolo jeho bojujúceho tela a zdvihli ho vysoko do výšky. Jeho zbraň spadla s rachotom na zem. Nehľadel som na svoju bezpečnosť, snažil som sa len pomôcť Tommymu. Pribehol som k spadnutej zbrani a strieľal som najrýchlejšie ako som vládal. Mieril som na oči, úspešne. Tommy sa na okamih vyšmykol. Z pod bundy vytiahol fľašu s nejakou tekutinou, dnes už viem, že to bola svätená voda od otca Michaela, a vrhol sa tvárou v tvár istej smrti. Posadlo ho rovnaké šialenstvo, ako mňa pred pár hodinami. V tom som videl, ako sa ako odnikadiaľ objavila Gloria Goldberg, s rovnakým šialeným výrazom, s rovnakým samovražedným odhodlaním a so sekerou v rukách. Tommy rozbil fľašu so svätenou vodou o jedno z očí toho tvora. Ten sa stiahol akoby v kŕči a bolestiach, aby okamžite expandoval do neuveriteľných rozmerov. V tej chvíli bol Tommy uväznený medzi jeho jednotlivými chápadlami, ktoré sa akoby vedome okolo neho uťahovali. Zrazu čas zastal. Ten tvor sebou šklbol a k zemi sa rútilo rozštvrtené Tommyho telo. Na smútok nebol čas. Gloria bola priamo pod tou obludou. Usekla mu zadné nohy, my sme sa postarali spolu s McGlenom o tie predné a celý tvor sa pod svojou váhou zrútil k zemi. Gloria ani na chvíľku neváhala, presekala si cez jednotlivé chápadla cestu ku niečomu, čo by sme u pozemského tvora nazvali miechový nervový kanál a so všetkých síl mu uštedrila posledný úder. Ostatné netvory sa ako na povel prestali hýbať. Už nemali vodcu, už nebolo toho, kto by ich životy ďalej riadil a bez jeho životnej sily nemali šancu na prežitie. Brány sa pozatvárali, monštrá uhynuli a v Arkham sa začal vracať do normálu. Na radosť však nie je priestor. V smútku spomíname na odvážneho mladého policajta, narodeného v neďalekom prístavnom mestečku Innsmouth. Nebál sa o svoj život. Urobil všetko preto, aby zachránil, tie naše. Odpočívaj v pokoji Tommy Muldoon.

 

Darrell Simmons                

Pred pridaním komentáru sa musíte prihlásiť

Komentáre

Aldomoro
01.11.2010, 09:25
Skvělé povídky, jen tak dále Darrell. A mimochodem, Darrell byl při našem boji s Nyarlathotepem nejodvážejším bijcem.
sa3xxx
28.10.2010, 18:52
parada :)